Keď človek vycúva z konfliktu a povie si, to mi nestojí za to, aby som sa hádala a stále riešila konflikty - čaká, že mu dajú všetci pokoj. Ale život přináša aj iné riešenia. Tento problém som zažila v škole, církevnej.
Po dlhých rokoch strávených s mojimi šiestimi deťmi doma na materskej, som sa rozhodla „nastúpiť do rozbehnutého rýchlika" a zaradiť sa medzi pracujúce ženy. Podarilo sa. Bola som nadšená, chodila som na školenia, snažila som sa zaraďovať inovatívne metódy do vyučovania najmenších detí, hrala som s celou triedou na flautičky, zohnala som džembé, chodili sme na súťaže, do divadiel, galérii, výlety, absolvovali sme neúrekom vystúpení, opekačky s rodičmi, spali sme v triede, na mlyne Klepáč...aktivít bolo veľa. Všetko s porozumením a vydatnej pomoci mojej rodiny. Deťom aj rodičom sa to páčilo. Kde bol problém? Neuverili by ste. Bola som navrhnutá na vyznamenanie a aj keď som samozrejme nebola iniciátorom ja a nie som rada stredobodom pozornosti - stalo sa, že som bola určitým osobám tŕňom v oku . Rozbehol sa „hon" na moju osobu, skrytý, nenápadný. Na internete som si našla, že sa tomu hovorí mobing. Keď som po 7 rokoch prvýkrát ochorela, vystresovaná som zaľahla so zápalom pľúc - rodina aj ja sme sa rozhodli. Musím zo školy preč. Tak som odišla. Koniec školského roka bol pre mňa smutný, ale zvládla som to. Rozlúčili sme sa s deťmi, rodičmi, kolegyňami. Hon sa však asi neskončil. Nedávno ma prekvapil telefonát jednej mamičky z bývalej triedy. Najprv sa nevedela rozhovoriť, potom sa začala ospravedlňovať. Za čo? Išla žiadať kompetentné osoby o to, aby po mně zobrala triedu jedna pani učiteľka. Mamičke na tom z nejakého dôvodu veľmi záležalo. Tieto osoby jej povedali, že učiteľku triede pridelia, keď v žiadosti rodičia „očernia" moju osobu. Tak ma „očernila", vraj na tie záhadné 3 riadky L. Ďalšie ospravedlňovanie....neviem zámer týchto osôb, ale keďže nie som prvá a zrejme ani posledná, ktorú takto vytlačili zo školy - dobrý úmysel to určite nie je. Neviem, ako chce táto mamička vychovávať svoje deti, keď dokáže takto klamať, ale chápem ju. Má svoje deti „veľmi rada". Nechápem však tieto osoby, čo zamýšľajú. Však som z konfliktu vycúvala, ešte som jednej z nich dokázala popriať k narodeninám s kyticou v ruke. Prečo by som nepopriala? Sme kresťania a tí si majú odpúšťať. Čo zamýšľajú sa snáď čoskoro dozviem, poviem vám nabudúce. Nie preto, aby som im ublížila. Ale prečo máme mlčať ... aj keď sme kresťania?
